Dočítala som sa, že existujú dva druhy detí. Čisté alebo šťastné. A zistila som, že šťastné deti si nažívajú v neporiadku a čisté deti majú okolo seba poriadok.

Čisté deti poznám len z rozprávania. Ja žijem s tými šťastnými. Ale musím si dávať dobrý pozor pod nohy a musím mať veľmi dobrú vizuálnu pamäť.

Pre deti a zákazníkov všetko možné

Balíky sa snažím pripraviť na odoslanie počas tých drahocenných minút, keď pamprláci spia.

Ale sú zákazníci, čo si ľúbia objednať na poslednú chvíľu. Ak je to čo i len trošku reálne, snažím sa vyjsť v ústrety. A potom som ja zasa ten, čo balí na poslednú chvíľu.

Načiahnem sa podvedome tam, kde býva lepiaca páska. Nie je. Kde som ju teda videla naposledy? Na umývadle. Idem si po ňu do kúpelne. Potrebujem lepidlo. Nenahmatala som. A tak si opäť spomínam… Kde som ho videla naposledy? V Tatre. Kde má Maťko Tatru? V šatníku. Idem si po lepidlo. Podobne zháňam čiernu fixku aj obojstrannú pásku, niečo ani nenájdem, niečo treba oprášiť od piesku, pretože som to našla vo fúriku s formičkami.

Žeby som mala mať náhradnú pásku, lepidlo, fixku aj všetko možné? Ale ja mám! Aj nožničiek troje. Niekedy nájdem všetky lepiace pásky v košíku na šišky. Starostlivo poukladané. A všetky šišky starostlivo povykladané. No niekedy nenájdem v celej domácnosti jedinú pásku. To je vtedy, keď som nedávala pozor, a tak vizuálna stopa “kde som videla naposledy…” chýba.

Neporiadok? Veru nie!

Každý, kto za niečo stojí, má túžbu sa realizovať. A každý sa realizuje, ako chce, ako vie. V rozmedzí svojich možností.

Moja sestra Baška má mačku Lujzu a dodriapaný gauč. Nie preto, aby bol zničený a škaredý. Ale preto, lebo sa Lujza realizovala. Otiera sa o svoje dielo a je naň hrdá. Lebo nikto iný by ten gauč tak krásne nedodriapal.

Nikto iný nedokáže tak nehorázne roztrepať domácnosť, ako ten, čo sa pokúša upratať. Alebo niečo prerobiť. Pamätám si veľmi dobre. Keď bol doma neporiadok v podobe novín na gauči, ohryzku z jablka na stole a smietky na koberci, cítila som sa príjemne. Ani som si to nevšimla. Ale keď sa rodičia pustili do upratovania a celý byt bol odrazu hore nohami, cítila som sa príšerne. Nemala som si kam sadnúť, nemala som sa kam postaviť a nedokázala som im pomôcť bez toho, aby som nezavadzala.

Aj Maťko sa snaží. Vidí, že “ukladám” kvety na veniec. Tak si vytiahne korpus a pustí sa naň ukladať kvety z košíka. Je maličký, a tak tvorí na zemi, kam najlepšie dočiahne. Alebo na mini stolíku, ktorý používam na fotenie. Nemám kam stúpiť alebo nemám kde fotiť. Všade je neporiadok. Nie, nie je to neporiadok. Je to brodel! Ibaže ani to nie. Je to jeho dielo. Minimálne výsledok seriózneho snaženia sa.

Čítam si nahlas text, aby som lepšie skontrolovala, či som neurobila chybu. Maťko počuje, ako vravím “špeciálny prípravok”. Odbehne z izby a keď pricupitá naspäť, medzi kvetmi sa objaví “špeciálny prípravok”. Ibaže ten, čo používame na odstránenie vodného kameňa v kúpelni. Je šťastný. Zamilovane sa na mňa pozerá a dúfa, že budem mať radosť. Verí, že mi pomohol.

Robota mi stojí, musím pracovať. Je jedno, či v domácnosti alebo v pracovni. Poprosím ho, aby sa šiel hrať. Počujem, ako sa zo škatule vysypalo lego. Onedlho sa z vedierka sypú drevené skladačky. Hluk zobudil Zuzku. Práve nemôžem nič urobiť, mám plné ruky niečoho, čo sa nedá len tak odhodiť. Cesto na chlieb, rozrobená kytica…

“Maťko, prosím ťa, pusti Zuzke mačičku,” zakričím. Tá mačička spieva a Zuzka vďaka nej prestane plakať. Maťko sa rozbehne, aby Zuzke pustil mačičku. Rozkopne popritom hračky po celej izbe. Mačička hrá, Zuzka neplače. Maťko je šťastný, že pomohol. A ja ho pochválim a som mu naozaj vďačná.

Taký je u nás neporiadok. Stále a všade. Pritom sa nedá povedať, žeby sme neupratovali. Mám pocit, že vkuse niečo upratujeme. A výsledok nestojí za reč.

Komentovať príspevok

Páčil sa vám článok? Dajte o ňom vedieť svojim priateľom:

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *