Otázka: “Ako to všetko stíhaš?” patrí medzi najčastejšie, ktoré počúvam. Niektoré maminy vraj nemôžu ani len odbehnúť na záchod alebo sa v kľude najesť. Prirodzene, aj u nás sú dni lepšie, aj tie horšie. Ale vždy sa dá s tým malým človiečikom nejako dohodnúť.

Otázka priorít

Sebadisciplína aj časový manažment je pri práci doma nesmierne dôležitý. Hneď na začiatku si treba priznať a uvedomiť, že nie je možné stihnúť “všetko”. Snaha stihnúť “všetko” vedie k chaosu, stresu a nakoniec sa zväčša končí sklamaním.

Slovíčko “všetko” si treba čo najskôr v hlave zmeniť na “čo najviac”.  Zvyšok je otázkou priorít. Takisto je dobré vytvoriť si v podvedomí akúsi kontrolku. Tá by mala začať blikať načerveno zakaždým, keď začnete robiť niečo zbytočné alebo pre danú chvíľu či plán nepodstatné.

Mne osobne napríklad ostáva stáť rozum vtedy, ak stretnem na Facebooku dlhočizný príspevok o tom, ako nejaká mamina obdivuje iné maminy, čo všeličo stíhajú, a nechápe, ako je to možné. Na dvadsať riadkov sa vie posťažovať, aké to má ťažké, odpovedá na každý komentár k svojmu príspevku. Za ten čas mohla predsa vyleštiť byt od podlahy až po strop, dosýta sa najesť a pohrať sa s bábom! Myslím, že by sa cítila lepšie a spokojnejšie. Ale ktovie.

Ako pracovať popri bábätku

Každé bábätko je jedinečný originál, preto treba nájsť konkrétny spôsob, ako sa s ním dohodnúť. Dôležité je tiež osobné nastavenie rodiča. Neexistuje nijaké nie. Treba si povedať “jasné, že to zvládneme, len musíme zistiť AKO.” 

Podstatný je režim. Stanoviť si hodinu, kedy sa vstáva. Zvyčajne platí vstať skôr znamená stihnúť viac. Napríklad my vstávame okolo šiestej. Ak sa stane, že dieťatko ešte spinká, je to len výhoda. Nie dôvod ostávať dlhšie v posteli. Potom sa nevyriešené povinnosti nabalia. S prekvapením som si totiž uvedomila, že stratiť čo i len polhodinku z rána mi dokáže neuveriteľne rozhádzať zvyšok dňa a trápim sa potom až do večera. Tak to teda nie – radšej si privstanem a v pohodičke si deň užijem.

Dieťatko, samozrejme, nespí nonstop, ako by to mnohým občas vyhovovalo. Preto je dôležité si hneď od začiatku vyškoliť “parťáka”. My sme to vyriešili ohrádkou na kolieskach a nosičom. Vďaka týmto pomôckam je synak stále pri mne, pozoruje, čo robím, pozorujem, čo robí on. V nosiči bez problémov hocikedy odbehneme prevziať materiál, ktorý privezie kuriér, alebo zájdeme na poštu podať balíčky.

V ohrádke má zasa svoj priestor, svoje hračky, dobrý výhľad. Nie, nie je tam odstrčený, ako by mohli mnohé maminy kontrovať. Stále na seba vidíme, rozprávam sa s ním, hladkám ho, bozkávam, vysvetľujem a ukazujem, čo robím a prečo. Bez toho by to nešlo. Pracujeme a hráme sa spoločne.

Spolu s ohrádkou brázdime celý byt. Raz v kuchyni, raz v dielničke, ba zájdeme aj do kúpeľne ak treba. Hádžeme na seba sprisahanecké pohľady, úškrnky. Keď sa mi podarí niečo pekné vyrobiť, ukážem mu. Keď sa niečo podarí jemu, sleduje, či vidím, aký je šikovný. Pochválim, ho pohladkám. Hrdo sa usmeje a potom sa snaží viac a viac zdokonaľovať. Ak má nejaký problém, dá vedieť. Vyriešime.

Všetko sa dá. Aj bez cumlíka, krikľavých a hlučných hračiek, bez obrazovky s rozprávkou či hudobným videom, dá sa to aj s chodením na nočníček a kŕmením na požiadanie.

Dieťatko ako pomocník aj učiteľ

V konečnom dôsledku som si uvedomila, že mi bábätko pomohlo zdokonaliť sebadisciplínu aj časový manažment. Takisto si cibrím zmysel pre riešenie krízových situácií.  Varím, pečiem, upratujem i tvorím naďalej. Chodíme do prírody a jeme zdravo. Mám dostatok pohybu, čerstvého vzduchu a najmä lásky. Ďakujem!

[sgmb id=”1″]

Komentovať príspevok

Páčil sa vám článok? Dajte o ňom vedieť svojim priateľom:

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *